Eva Ava Šranková je vynikajúca slovenská autorka, ktorá svoj spisovateľský talent predviedla aj v knihe Hriechy mocných. Jedná sa o jej v poradí tretiu napísanú knihu. Prvýkrát vyšla vo vydavateľstve Ikar v roku 2013 a ďalšieho vydania sa dočkala v roku 2019 vo vydavateľstve Maxim. V tom roku sa dočkala aj českého prekladu.
Dej knihy sa odohráva na konci14. a začiatkom15. storočia, v období temného stredoveku. Hlavnou hrdinkou príbehu je mladá a krásna Francesca di Valletta, pre ktorú osud prichystal bolesť aj trápenie, a množstvo prekážok na ceste za šťastím. Jej krása ju predurčuje k láske mnohých mužov, a práve tá ju bude mučiť, ale i prinášať radosť, pretože sa medzi nimi nájde aj ten, ktorému venuje svoje srdce.
Francesca akoby bola už od začiatku stvorená znášať bolesť a všetko si ňou tvrdo vykúpiť. Už len jej počatie, keď štrnásťročnú Biancu di Valletta, Francescinu matku a najmladšiu dcéru vazala savojského grófa, znásilnil a zneuctil bezohľadný Karol III. Neapolský, určil akým smerom sa bude uberať jej život. Chuderka Bianca sa po strašnom zážitku pomiatla a osud Francescy bol nadobro spečatený.
Krátko po narodení, v sprievode starej a vernej slúžky prichádza do odľahlej alpskej oblasti Valle d´ Aosta, kde sa vypína jeden z troch hradov šľachtickej rodiny di Valletta. Tu sa jej ujíma Cino di Valletta, správca a pán Valle d´ Aosta, otec nebohej Biancy. Ten vyhlási Francescu za svoju dcéru a ona vyrastá práve v tejto domnienke. Cino di Valletta je však chladný človek, ktorý Francesce neprejavuje nijaké láskyplné emócie či náklonnosť, a nebyť Enza di Challant nikdy nezistí, čo je to ozajstná láska.
Enzo bol jej dobrým priateľom už od detstva, a keď obaja dospeli ich vzťah prerástol v niečo viac. Láska jej však bude odopretá, život má s ňou totiž iné plány, rovnako ako Cino di Valletta. Ten Francescu sľúbil inému a ona nezmôže nič proti jeho rozhodnutiu. S bohatým sprievodom opúšťa rodné Taliansko a vydáva sa neprieč Savojskom do Lotrinska, kde ju už netrpezlivo očakáva jej budúci manžel a pán - tyranský Henrich de Moselle.
Počas dlhej cesty stretáva mnoho vplyvných ľudí, medzi nimi aj svojho brata Taddea di Valletta či žida Elijaha ben Solomona, a s jeho pomocou dokonca zabráni atentátu na grófa di Piemonte.
Bola práve chladná zima, kedy konečne dorazila do lotrinskeho kraja. Po stretnutí s Henrichom de Moselle sa jej okamžite zmocní nepríjemný pocit, ako predzvesť niečoho strašného. Môže za to on. V jeho chladných a neprístupných očiach sa zračí krutosť. Vtedy si uvedomí, že ju nečaká nič dobré. Vopred dohodnuté manželstvo jej nasadí na ruky okovy a uzamkne ju tak v neveselom zväzku s týmto bezcitným mužom. Henrich je uchvátený Francescinou krásou a okamžite sa do nej zamiluje. Nie je to však žiadny nežný a jemný cit, čo zohrieva srdce, ale naopak bezohľadná a sebecká potreba mladého pána, ktorý Francesce bez ľútosti ubližuje. Šťastie po dlhej dobe nachádza v dcérke Anne, ktorá vzišla z neradostného manželstva, čo jej dovtedy prinášalo len trápenie. Ani to jej ale nebude dlho dopriate, aj tu zasiahne osud, ktorý s nikým nevyjednáva, nepýta si povolenie, kde a v akom rozsahu smie napáchať škody.
Francesca sa kvôli zákernej lesti ocitá na dvore mladého vojvodu Giovanniho Mariu Visconti, pána Lombardie a mesta, ktoré bolo priesečníkom dopravných tepien prichádzajúcich z Janova a Benátok. Giovanni Maria sa po prvýkrát stretol s Francescou na hrade jej manžela a odvtedy po nej tajne túžil. So svojim spojencom a služobníkom Facinom da Casale zosnoval plán ako ju uniesť a získať jej náklonnosť. Facino da Casale na rozkaz svojho pána prepadol jej sprievod, keď sa chystala navštíviť priateľku a spolu s hordou ozbrojencov všetkých, okrem nej, zabili. No urobili to tak, aby to vyzeralo, že zhynula aj ona.
Tu však ich úklady nekončili, Giovanni Maria nechcel vo Francesciných očiach klesnúť a preto to vymyslel tak, aby sa domnievala, že on bol ten, čo jej pomohol a za únosom sa skrýva Facino da Casale. A to bol ďalší významní míľnik v jej živote, bolo jej súdené už nikdy nevidieť drahocennú dcéru.
Keď jej navraveli, že zomrela, takmer zošalela. Vojvoda bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby zostala v jeho blízkosti a stala sa jeho milenkou.
Ibaže jeho vláda nemala dlhé trvanie. Francesca sa náhle, po dlhej dobe, kedy už ani nedúfala, že je to ešte niekedy možne, stretáva s milovaným Enzom. Ten prichádza, aby do jej života opäť prinavrátil radosť. Iba ona však vie, čo všetko ju to stálo, kým mohla spočinúť v náručí milovaného muža, koľko utrpenia, sĺz a prebdených nocí sa za tým skrýva.
Román Hriechy mocných je priam nabitý historickými faktami a významnými osobnosťami tej doby. Je zrejme, že autorka strávila množstvo času nad štúdiom tohto obdobia a dala si naozaj záležať na jeho vernom vykreslení. Pri čítaní som zažívala pocity nadšenia nie len pri jedinečnom životnom príbehu samotnej hrdinky, ale aj vďaka množstvu historických faktov, či už sa jedná o konkrétne udalosti, osobnosti alebo opis stredovekých zvyklostí (stolovanie, odievanie).
Kniha je napísaná vynikajúcim štýlom, veľmi dobre sa číta, dej plynie plynulo bez akýchkoľvek rušivých momentov. Autorka vie veľmi šikovne a zručne prepojiť fakty s vymysleným príbehom. Spolu s Francescou prežívate jej radosti i trápenia.
Eva Ava Šranková patrí medzi moje obľúbené autorky a vedela som, že aj tentokrát si jej knihu naplno vychutnám. Román Hriechy mocných rozhodne patrí medzi skvosty a odporúčam ho všetkým milovníkom histórie, ale aj milostných príbehov.
HODNOTENIE:
⭐⭐⭐⭐⭐ (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 208
Väzba: tvrdá s prebalom
Vydavateľstvo: Maxim
ÚRYVOK Z KNIHY:
Keď Francesca vstúpila na hradné nádvorie, všimla si, že každodenný ruch nevybočil zo zabehaných koľají – nič na tom nezmenil ani fakt, že valletský hrad hostil takú významnú osobnosť. Strážnici sa lenivo ponevierali po ochodzi, vojaci obháňali slúžky, s tými odvážnejšími sa utiahli na parkán, kde spolu laškovali, a venovali sa odvážnym hrám. Očividne nad nimi nevisela hrozba v podobe pevnej ruky a hromového hlasu seržanta Lannoya.
Francesca opatrne obchádzala kôpky zvieracieho trusu a zablatené smradľavé kaluže. Ponáhľala sa, ale pritom si dávala pozor, aby si nezafúľala šaty.
Prešla povedľa mlyna, popri remeselníckych dielňach, kováčskej vyhni a obydliach hospodárskych úradníkov a potom sa vydala k veľkej bráne, ktorá oddeľovala vonkajšie nádvorie od vnútorného.
Tma zhustla, keď začula škrípavý zvuk spúšťajúcej sa mreže a zaplesnutie vstupnej brány. Čo nevidieť, vytiahnu aj padací most, preblyslo jej mysľou. Pridala do kroku. Uvažovala, či má zamieriť k arkádam s polkruhovým oblúkom a stratiť sa vo svojej komnate, ale napokon si to rozmyslela a rozhodla sa zájsť za Júliou. Smelo vykročila k domcu Violetty a Lannoya, postavenom až v samom kúte severnej strany nádvoria – pri hradbách.
Tak sa ponáhľala, že si ani nevšimla postavu, ktorá sa odlepila od jednej z veží a skrížila jej cestu. Vrazila do nej a keby ju nezachytili silné ruky Anselma di Rossi, spadla by.
„Čože sa tak ponáhľate, donna Francesca?“ uprel na ňu nástojčivý pohľad.
Na okamih zostala vyvedená z miery, ale rýchlo sa spamätala: „Neviem sa zbaviť myšlienky, že vždy, keď sa tu objavíte, ma špehujete, kapitán!“ Francesca mala zlú náladu a ani ju nemienila skrývať. „Pustite ma a odstúpte mi z cesty!“
Pre Anselma di Rossi bola Francescina vzbura nezabudnuteľným zážitkom. Stačilo mu iba zavrieť oči a hneď mal pocit, že mu patrí. Bol do nej bezhlavo zaľúbený a nič na tom nezmenil ani fakt, že sa ešte popoludní váľal vo voňavom sene s Alessandrou. Jemná a ako zamat hebká pokožka mladej dievčiny sa nedala porovnať s tou radodajnou husou, ktorá vedela uspokojiť vari každého chlapa. Poskytla mu trochu radosti, ako každá iná. No pokiaľ išlo o lásku, čo cítil k tejto dievčine, ku ktorej ho hnala vášeň, bol ako posadnutý.
„Nepočuli ste? Tak pustíte ma už?!“ zvolala a snažila sa vymaniť z jeho pevného zovretia.
„Nie, donna!“ zahrmel a pritiahol si ju bližšie. „Nenechám vás odísť. Musím sa vyznať z citov, ktoré k vám prechovávam,“ zachripel a skôr ako mohla čokoľvek podniknúť či sa zmôcť na chabý odpor, surovo ju pobozkal. „Milujem ťa! Chcem si ťa vziať!“
Bolestne, z celej sily ho uhryzla a keď sa od nej odtiahol, udrela Anselma tak silno, že v tichu nádvoria len tak plesklo.
„Podliak!“ zasyčala a napľula mu do tváre. Tvrdo naňho pozrela. „Za toto sa budete zodpovedať, Anselmo di Rossi! Kto ste, aby som si vás vzala?! Len kondotiér...“
„Mlč!“ zrúkol a zdrapil ju za vlasy. „Mater si mala cundru, nie si o nič lepšia ako ona, a ešte si budeš aj vyberať? Mnou pohŕdať?!“ Prv ako pokračoval, rukou jej zapchal ústa, aby nemohla kričať. „Myslíš si, že neviem, za kým utekáš z hradu, pobehlica?! Vyženiem ti toho úbožiaka z hlavy. Uvidíš!“ zastrájal sa. Bezohľadne pritisol Francescu k múru.
Keby mohla, bola by sa vzpierala, zo všetkých síl bránila, ale nedalo sa. Rozochvelo sa jej celé telo. Snažila sa rozumne uvažovať, nepodľahnúť panike, keď pocítila, ako jej trhá živôtik.
Anselmo di Rossi vzdychal od slasti, keď zacítil jej omamnú vôňu. Stúpala mu do nozdier, oči sa mu zúžili od opojného blaha. Už si neuvedomoval, čo robí. Čo najrýchlejšie sa pokúšal zbaviť priúzkych nohavíc.
Francesca nevydala ani slovíčko. Poddala sa sile barbara, rukám a perám vojaka, ktoré s jeho stupňujúcou sa túžbou boli čoraz vášnivejšie.
Odrazu znežnel. Myslel si, že jemnosť, ktorú jej preukáže, bude pre oboch odmenou.
Ale Francesca mala iný plán. Z úst sa jej vydral slastný ston, ba odvážila sa dotknúť aj jeho tmavých vlnitých vlasov. Hladkala ho, dotýkala sa jeho brady perami a rukami čoraz odvážnejšie hmatala po Anselmovom tele.
„Vedel som, že mi nebudeš môcť odolať,“ zasmial sa chripľavo. „Máš diabla v tele, Francesca di Valleta! Povedz, že chceš so mnou objaviť celý svet rozkoší...“
Snažila sa vyhovieť mu v každom smere, ale pritom rukami dôkladne skúmala jeho telo. Keď dlaňou narazila na chladnú rukoväť kordu zasunutého za koženým opaskom, priľnula ešte viac k Anselmovi a potom ho pobozkala. Keď od rozkoše zastonal, čo najopatrnejšie vyňala zbraň z pošvy.
„Chcem s tebou objaviť celý svet rozkoší...“ chripela mu do úst, a keď sa po jej slovách rozosmial, s pôžitkom zakloniac hlavu, vbodla mu ostrú čepeľ dýky rovno do hrdla. „Stretneme sa v pekle, Anselmo di Rossi!“ vykríkla a zbraň vsunula ešte hlbšie do otvorenej rany.
V tej tme nemohla vidieť, ako sa mu rozšírili zrenice. Pocítila však neklamný znak blížiacej sa smrti, keď horúca krv z jeho tepny vystrekla na jej bledú tvár a stekala jej po prsiach a šatách. Ruky mu vyleteli k hrdlu, zo všetkých síl sa snažil oddialiť neodvratnú chvíľu, no vzápätí sa zrútil k Francesciným nohám.
Stála tam a neľútostne sa naňho pozerala. Zdalo sa, akoby v okamihu dospela. Odtiahla sa od chladného múra, prekročila zloduchovu mŕtvolu a chvatne si upravujúc dotrhané šaty rozbehla sa preč.
Autor: Lucia Čaprnková
Foto: Vydavateľstvo Maxim