Najnovší román slovenskej spisovateľky Eriky Jarkovskej - Sny vo vetre je opäť dôkazom jej vynikajúceho rozprávačského talentu a schopnosti spojiť reálne historické fakty s dotvoreným príbehom.
Román Sny vo vetre je historicko-romantický príbeh o láske a tvrdosti života, ktorá neraz utvrdzuje človeka v tom, že nie všetko, čo by sme si želali je nám napokon dopriate. Napriek tomu ponúka pohľad na jeho nádhernú krehkosť, i na to, aké je úžasné prežiť čaro skutočnej lásky, i keď len na krátko v náruči milovanej osoby.
Presne takýmto spôsobom je zasiahnutý aj osud ústredných postáv tohto výnimočného príbehu odohrávajúcom sa v rokoch 1804 – 1883 v americkej Lousiane, vo Wyomingu aj nemeckom kráľovstve Württemberg.
„Príde znenazdania, neraz keď ju najmenej čakáte. Nevymodlíte si ju ani nezakážete, iba sa s ňou naučíte žiť, ak sa na vás spustí ako tichý májový dážď a celých vás zaplaví. Iné vám ani nezostane, pretože ak vás raz láska pohladí neviditeľným krídlom, viac už bez nej nedokážete žiť.“
Poručík William Clark sa spolu so svojim spoločníkom kapitánom Meriwetherom Lewisom, s poverením od prezidenta USA Thomasa Jeffersona, podujmú nájsť schodnú cestu obchodnú cestu zo St. Louisu k pobrežiu Pacifiku. Na ceste za svojim cieľom William spoznáva krásnu indiánku Sakagaweau, ktorá si od prvého okamihu získa jeho srdce. A hoci musí čeliť krutej skutočnosti, že patrí inému mužovi, jeho hlboká náklonnosť k nej sa tým nijako nemení. Sakagawea sa stáva sprievodkyňou na ich významnej misií, a tak majú obaja možnosť sa lepšie spoznať a preniknúť si vzájomne do duší, v ktorých žije ukrytá láska.
William si okamžite zamiluje aj jej syna - malého Pompa/Jeana-Babtista od chvíle ako ho po prvýkrát ako novorodeniatko držal na rukách. Počas dlhého putovania mu venuje väčšinu svojho voľného času a pozornosti, a napokon sa stane jeho tútorom.
Z Jeana-Babtista vyrastie sebavedomý mladý muž, ktorého túžba po dobrodružstve a blízke priateľstvo s vojvodom z Württembergu privedenie až do nemeckého kráľovstva Württemberg.
Jeho nespútaná povaha a temperament mu spôsobia nemalé problémy, ale so svojou ľahkovážnosťou si z toho ťažkú hlavu nerobí. Vďaka láske ku krásnej Anastázii v sebe objaví pravého muža, ktorý je ochotný urobiť čokoľvek pre to, aby mohol byť s ňou.
A však ako osud sám ukáže, Williamovi ani Jeanovi nie je dopriate prežiť život po boku milovanej ženy.
„Ten, kto nám je súdený vstúpi do nášho života a nič ho neodradí, hoci by sa tak malo stať vo chvíli, keď nám spomedzi pier uniká posledný výdych.“
Krása tejto knihy spočíva práve v tom nádhernom vyobrazení krehkosti a zraniteľnosti lásky. V tom, že aj keď nie človeku súdené prežiť ju až do konca svojich dni, neľutuje jedinú chvíľu, ktorú mohol stráviť v jej objatí. Aj keby od začiatku vedel ako to dopadne, predsa by sa rozhodol rovnako a urobil to znova, pretože skutočná láska, keď aj na malú chvíľu, vždy stojí za to, hoc aj za všetko trápenie, čo so sebou prináša. A posolstvom tohto jedinečného príbehu je práve láska - ľudská a prirodzená ako život sám.
Autorka zručne vyobrazila vrtkavosť a nepredvídateľnosť života, dala mu ľudskú tvár v podobe jedinečných hrdinov. Všetky ich radosti aj trápenia, ktoré čitateľ prežíva od začiatku až do konca spolu s nimi, sú odrazom prirodzenej povahy človeka. Jedinečnej práve vďaka všetkým jeho defektom a chybám, vzostupom a pádom.
Román Sny vo vetre je príbeh o láske, ktorá mení všetko.
„Ak ťa nejaká žena pustí k sebe tak blízko, až cítiš, ako vonia jej duša, dýchaj zhlboka, silno ju objím a už nikdy nepusti...“
Veľmi sa mi páčili opisy prostredníctvom, ktorých sa čitateľ bližšie zoznamuje s prostredím aj postavami. Taktiež na mňa zapôsobilo, že si autorka pre svoj román vybrala významné tváre americkej histórie a svojim príbehom im dala dušu. Vytvorila autentické postavy z mäsa a kosti, ktoré cítia, milujú a chybujú. Erika Jarkovská opäť dokázala, že je majsterka vo svojom remesle a dokáže ponúknuť kvalitný príbeh prepojením faktov a fikcie.
Kniha Sny vo vetre je rozhodne výnimočná. Ponúka viac ako príbeh, odhaľuje život a lásku vo svojej najprirodzenejšej podobe. Po jej prečítaní vo mne ešte dlho doznieval pocit, ktorý vo mne zanechala. Všetkým odporúčam, stojí za to!
✬ ✭ ✮ ✯
Úryvok z knihy:
Bola krásna slnečná nedeľa v polovici januára. William sa práve naobedoval. Desiatnik a kuchár v jednej osobe sa pochlapil a pripravil chutné mäsko zo srnca. William sa rozhodol, že sa pôjde poprechádzať po okolí, aby si prevetral myseľ. Podvečer sa chystal pridať svoj postreh o Mandanoch do správy pre prezidenta, ktorá na jar poputuje člnom naspäť do St. Louisu. Správa, do ktorej obaja pri-spievali rovnakým dielom, zahŕňala doterajšie poznatky z cesty dlhej vyše tisíc míľ. Obsahovala nielen popis terénu, pôdy a podnebia, ale aj informácie o Indiánoch, ktorých stretli cestou, ich počet, rozdelenie do kmeňov, ich zvyky a správanie k belochom a rozsiahly zoznam domorodých slov s anglickými ekvivalentmi.
Meriwether Lewis bol toho názoru, že všetky dokumenty, ktoré cestou vytvoria, budú dôležité pre neskoršie vedecké štúdie. Aj preto dbal, aby sa k textu pripisovali po-známky o tom, čo sú overené informácie a čo iba informácie z druhej ruky. Zároveň bol prezieravým obchodníkom majúcim na pamäti, že o materiál z ich expedície prejaví záujem nejedna obchodná spoločnosť. Viaceré pasáže preto obohatil o odporúčania, akým účinným spôsobom vytisnúť anglických a kanadských obchodníkov zo severnej Louisiany a tým docieliť, aby sa Indiáni žijúci v tejto oblasti stali úplne závislými na obchodovaní s Američanmi. William vyšiel na dvor zababušený do dlhého kožušinového kabáta a čiapky. Spravil zopár krokov, sneh mu vržďal pod nohami. Privrel oči, lebo z pohľadu na jas snehu odrážajúci sa od slnka ako zrkadlo ho zabolelo v zreničkách. Zhlboka sa nadýchol. Štípanie ostrého vzduchu pocítil v nose aj v pľúcach a rozkašľal sa. Keď otvoril oči, uvidel práve na dvor vchádzať ženu. Jeden zo strážnikov za ňou zatváral ťažkú drevenú bránu. Žena zahalená do kožušín od hlavy po päty mohla byť hociktorá Indiánka; pravidelne sem chodievali za vojakmi. William však okamžite vedel, že je to Sakagawea. A kráčala priamo k nemu.
Pomaly sa už zmieroval s myšlienkou, že ju viac neuvidí. Domnieval sa, že Francúz svoje mladé manželky drží bokom od ostatných v obave, aby sa o ne nemusel deliť s vojakmi, hoci o niečo také by ho nikto nikdy nepožiadal.
A odrazu sa to Williamovi stalo. Zaplavil ho pocit šťastia a radosti zmiešaných dokopy. Nafúkli sa ako balón a vyplnili každučký priestor jeho vnútra – dostali sa až k najskrytejším zákutiam, prinútili srdce rozbehnúť sa ako kôň na dostihoch, neviditeľnými prstami mu zovreli žalúdok a pľúcam nedovolili nadýchnuť sa. Uvedomil si, že by mal niečo urobiť, nestáť ako tĺk, nezízať a vykročiť z miesta. Ibaže nohy mal také ťažké, akoby mu boli primrzli k snehu.
Toto je teda ten stav, o ktorom neraz počul zhovárať sa matku so sestrami, keď dospievali a zo všetkého najviac sa zaujímali o veci súvisiace s citmi! A potom sestry vídaval sedieť v salóne či na terase pred domom a zasnene hľadieť do diaľky. V takých momentoch hádal, na čo asi myslia alebo koho si predstavujú. A občas im závidel, lebo hoci bol od sestier o pár rokov starší, v jeho srdci ešte nijaká vyvolená neprebývala. Bolo až po okraj naplnené kariérou a vojenskými povinnosťami. Ale sem-tam začul sestry aj fňukať v izbách na poschodí alebo, naopak, smiať sa a roztopašne pišťať od šťastia. Neraz im ani trochu nerozumel...
„Och, pán Clark!“ pretrhol jeho myšlienky čierny otrok York, ktorý ho na tejto ceste sprevádzal a teraz vybehol zo zrubu. „Zabudli ste si vziať zbraň, čo ak na prechádzke stretnete divé zviera?“ starostil sa a podával mu ťažkú loveckú pušku – predovku.
Vzal ju do ruky a chvíľu podržal. Potom ju vrátil černochovi zahundrúc: „Nie je mi treba.“
„Ale pane...,“ začul otroka, ibaže už odlepil nohy z miesta a ponáhľal sa v ústrety Sakagawei.
Z kožušín zahaľujúcich jej telo vytŕčal iba kúsok tváre. Oči sa od tých jeho ani na okamih neodtrhli. Keď zastali na krok od seba, pozdravila ho: „Dobrý deň, tab-babone!“
A on rovnakou zmiešaninou angličtiny a šošončiny odpovedal: „Dobrý deň,waipi!“
Oči dievčiny sa zúžili v úsmeve. „Ja sa prísť učiť.“
Len sťažka sa ovládol, aby ju od prívalu šťastia neobjal. Zdržal sa iba vďaka sebaovládaniu, ktoré mu zostalo z vojenských čias. V tej chvíli sa ani trochu nezamýšľal nad tým, čo na ich učenie povie Francúz.
_
HODNOTENIE:
❤️❤️❤️❤️❤️ (5/5)
DETAILY PUBLIKÁCIE:
Jazyk: slovenský
Počet strán: 224
Väzba: tvrdá
Vydavateľstvo: enribook
Foto: enribook, Google
Autor: Lucia Čaprnková